Deti, dobro a zlo

Ako sa rozprávať s deťmi o zle vyriešených situáciách, tak aby nehodnotili ľudí na dobrých a zlých a počúvali svoju intuíciu?

Už aj u malých detí od cca 3 rokov sa dá spoľahnúť na to že vedia čo je pre nich to najlepšie. Mozog má plno práce s ukladaním a vyhodnocovaním informácií ale intuícia im funguje lepšie ako mnohým dospelým. Srdiečko majú otvorené a dušičku čistú...

Preto keď sa správate nevhodne vy ako rodič, alebo ste svedkom nejakého neprimeraného správania sa vo vašej blízkosti. Napr. niekto sa rozčuľuje, nadáva, kričí, klame, vyhráža sa, rozkazuje a podobne... mám na mysli naozaj nepríjemné situácie, kedy je dieťa viditeľne zaujaté, alebo súčasťou, alebo sa situácia opakuje a vy viete, že už si to uložilo a začína sa tak správať samé. Vieme že deti len opakujú to čo vidia robiť nás dospelých a ak to chceme nejako okresať a skorigovať rozprávajme sa s nimi o tom.

Ako sa rozprávať a ako nie...?

Označovanie a pomenovávanie ľudí, vecí, činov za zlé či nevhodné, len tak v skratke nestačí. Skôr to môže byť na škodu. Také jednoduché je naučiť dieťa povedať, že: ,,Klamanie je zlé". Alebo, že ten a tá je zlá...(spolužiak, predavačka, učiteľka, iné dieťa na ihrisku, či na rodinnej oslave) Dieťa začne polarizovať a segregovať ľudí. A raz dva sa to otočí proti vám. Veľmi ľahko bude: dobrá mama a zlý tato, alebo naopak, a ešte horšie je že môže začať polarizovať seba samé. Teraz som dobrá/ý teraz som zlá/ý.

Ak to chceme zmierniť (pretože úplne sa tomu nevyhneme, ale vieme urobiť veľa) a chceme, aby naše dieťa vnímalo svet, ako celok naučme sa pýtať.  

Napr. pri maličkých deťoch (3-4) vieme ísť hneď, lebo neskôr môže byť ťažké vrátiť ich do tej situácie. A ani by som sa o to nepokúšala, ak by nechceli. Ony žijú tu a teraz. Ale ak sa dá, tak ešte za horúca sa dá položiť otázka Ako si sa cítil/a, keď si videl/a, počul/a (kričať tetu na toho hnedého psíka?) A dieťatko aj keď ešte nevie hovoriť, ale určite vníma čo sa deje v jeho telíčku, či sa cíti dobre a raduje sa, alebo je nespokojné. A presne tam smerujme pozornosť detí, keď majú hodnotiť a rozhodovať sa čo je správne a čo nie. Nemusíme im hovoriť čo majú robiť ony to vedia a keď nevedia z rôznych dôvodov ( buďme úprimný zväčša je to naša výchova), tak ich k odpovediam dovedieme otázkami. A to na začiatok úplne stačí. Keď si taký malý drobec spojí situáciu a svoj vnútorný stav, svoje prežívanie.

Pri deťoch vo veku 4-6 ( moja skúsenosť ) , ale aj pri starších a dokonca aj pri dospelých, lebo ide o časť koučingu sa vieme rozprávať ďalej o tom čo sa dialo a ako to vplývalo na vás a tiež na okolie a čo sa mohlo diať predtým a prečo sa takto človek zachová? Aké má na to dôvody?

Taký rozhovor by mohol vyzerať aj takto:

5ročné dieťa

Situácia: na parkovisku pred obchodom nastupujeme s nákupom do auta a sme svedkom, ako pani veľmi kričí na svojho psíka a ešte mu aj capne.

Sadneme do auta a vidím, že dieťa to spracováva. Treba pripomenúť že do 7 rokov deti len nasávajú a kritické myslenie prichádza až potom. Mohli by sme označiť tú pani za sprostú, hysterickú, sadistickú.... alebo proste povedať: Vidíš aká je tá pani nepríjemná? Toto sa nerobí! Alebo zhodnotiť psíka: Určite niečo vyviedol a tak nahneval svoju paničku... teraz si vyslúžil trest.

Alebo otvorím diskusiu na úrovni, ako inteligentný rodič: :D

,,Čo si myslíš, že sa stalo?" alebo: ,,Čo si videl/a?"

Dieťa odpovedá väčšinou bez hodnotenia. Popíše situáciu.

,,Teta sa hnevá na psíka."

Alebo: ,,Teta buchla psíka."

Pomenujme okolnosti, tak ako ich vidíme, bez pocitov, hodnotenia a súdov, ak to chceme nejako doplniť o svoj pohľad.

,,Ako sa cítiš, keď niečo takéto vidíš?" alebo: ,,Čo sa deje v tvojom vnútri teraz?" alebo, keď už mávate takéto rozhovory častejšie: ,,Čo na to hovorí tvoje srdiečko?"

Dieťa môže mať rôzne pocity a to je v poriadku! Nikdy ich nenegujte a nehodnoťte!

Potom môžete prejsť do vytvorenia príbehu, ak teda neviete čo sa odohralo a netýka sa vás to.

,,Čo asi tak urobil, ten havo, keď sa naňho jeho panička tak hnevala?"

Rozvíjajte debatu prečo mohla byť tetuša taká naštvaná? Možno už predtým bola nahnevaná, alebo prišla o niečo veľmi vzácne... teraz nechajte deťom tvoriť fantáziu a kľudne aj nereálny príbeh/rozprávku. Keďže ste videli, len malú časť ich života nadľahčite to.

Dieťa sa takto učí nesúdiť a spoznávať svoje pocity. Zároveň si vytvára o svete obraz, že život je pestrí, plní príbehov a rôznych situácií a nie čiernobiely film na dobro a zlo. Otvára mu to myseľ a podporuje empatiu.

Mohlo by sa stať, že aj my rodičia máme slabú chvíľku a správame sa nevhodne. Vtedy začíname diskusiu tak isto, ale len ak už sme pokojný.

Vieš čo sa stalo? Popis situácie

Ako si sa cítil/a? Pomenovanie pocitov

A potom hovoríme o svojich pocitoch a namiesto príbehu pomenujeme čo nás viedlo k nevhodnému správaniu a ako sme sa cítili my. A tiež sa môžeme ospravedlniť, alebo povedať že nás to mrzí, že z toho nemáme radosť. Môžeme si dať predsavzatie a nechať dieťa nech je náš kontrolór a pod.

Každý z nás, či sme to my rodičia či deti sme jedinečný a každý iný a tak je to v poriadku. Nie sme dokonalý a ani nebudeme, ale snažme sa o posun každý deň. Posúvajme seba a naše deti sa pridajú. Posúvajme empatiu a pochopenie a snažme sa zastaviť hodnotenie a súdy. Pre naše deti. Pre lepší svet.